Už v ranom detstve sa Márii Rimarčíkovej videný svet zdal nekonečne inšpiratívny, ale zároveň kreatívne tvarovo, farebne aj obsahovo tvárny. Intenzívne vnímala každý osobitý tvar, štruktúru, ligotavé efekty, farebnosť predmetov, rôznorodosť hmôt a materiálov, ktoré ju dennodenne obklopovali. Videla v nich potencionálne umelecké nástroje, s ktorými bude môcť tvorivo modelovať a následne vyjadrovať svoje vlastné pocity, zážitky, sny a predstavy tak, ako by mal okolitý svet a život podľa jej pohľadu vyzerať. Spočiatku to bola len akási tvarovo farebná hra, skladačka rôznorodých detailov, vytváraná hravou detskou eufóriou: nadšenie z novo vymyslených reálií, špecifických obrazových kompozícií a tajomných obsahových významov a súvislostí.

Postupne sa všetky tieto fantazijné vnútorné poryvy usadili v jej psychike ako súčasť jej pracovných povinností a každodenného života, aj keď vtedy ešte predsa len ostávali hlboko zasunuté v spomienkach jej podvedomia. Nebolo však už možné popierať ich existenciu a ďalšie pokračovanie.

OBRAZY Márie Rimarčíkovej

V popredí výtvarného záujmu Márie Rimarčíkovej je duchovný svet človeka so všetkými jeho harmonickými aj dramatickými paradoxmi. M. Rimarčíková prostredníctvom obrazu bezprostredne komunikuje so svojim okolím pričom si chráni svoj krehký a pritom mimoriadne pevný vnútorný svet predstáv, snov, vízií, nálad, emotívnych reakcií a podvedomých myšlienkových pochodov. Obraz sa stáva záznamom z dimenzie, kde kraľuje pokoj a meditácia, tichá hudba farieb, tvarov a ich vzájomných súvislostí. Vychádza väčšinou z určitej prežitej a precítenej skúsenosti, niekedy aj ako jediný spôsob racionálneho subjektívneho pohľadu a názoru jeho autorky na riešenie danej situácie.

Podmanivú atmosféru farieb a tvarov podporuje hĺbavým skúmaním reality a toho, čo ju presahuje, či meditáciou.

V procese tvorivého plynutia ukladá na seba rôzne štruktúry, prekrýva ich monochrómne aj rozmanito farebne ladenými vrstvami a opäť z nich na povrch plátna vyťahuje tie sugestívne črty, detaily, ktoré musia "dýchať" evokujúc pravdivosť pocitu, nálady, stavu mysle. Vzájomné prenikanie poznaných právd s nepoznanými skutočnosťami v teritóriu vlastnej individuality vnáša do obrazu prvok dynamiky a tajuplného napätia. Videné a zažité dejové súvislosti alebo vecné prvky ponára do farebnej masy, prekladá ich krémovými a bielymi farebnými vrstvami, čím navodzuje prieniky dvoch zúčastnených svetov – reálne hmatateľného, ale tiež pocitového, enigmatického, iba tušeného, či nadprirodzeného.

Cez obraz naviguje diváka k premýšľaniu o čomsi, čo je zdanlivo samozrejmé, no častokrát hlboko ukryté, ešte v dávnej minulosti, v prítomnosti a možno aj v blízkej budúcnosti. Tušený a zároveň nedefinovateľný odtlačok archetypálneho pôvodu vlastnej existencie nadobúda miestami jemnú, takmer neviditeľnú podobu kríža, symbolu podstaty a východiska z každodenného chaosu ľudského bytia. Kríž pre umelkyňu nie je nositeľom útrap a smútku, ale najmä radostným posolstvom. V ňom objavuje nesmiernu silu tajomstva a pocit veľkej nadľudskej lásky k životu, človeku a jeho podstate.

Kruh ako symbol dokonalosti a symbol kolobehu života

Vytváraním multiplikačne riešených, vzájomne sústredených kruhov – odtlačkov známych aj menej poznateľných vecí, vytvára pútavé štrukturálne výrazové a významové dispozície. Pracuje s predstavivosťou diváka a pomáha mu otvárať bohatú škálu asociačných možností a objavných interaktívnych konfrontácií.

Obrazy M. Rimarčíkovej môžeme zaradiť do prúdu lyrickej abstrakcie kombinovanej s prvkami situačnej konceptuálnej a koncepčne aplikovanej koláže doplnenej spontánnym autorským kaligrafickým zásahom.

Písmo ako civilizačný prvok má nadčasový účinok so skrytým intímnym významom, alebo iba s jednoduchým vizuálnym efektom. Pôsobí nevtieravo, dodáva kompozícii istú suverenitu a dôležitosť.

Ostrý lineárny ťah, tmavá expresívna plocha, obracajú pozornosť ku konkrétnym obsahom. Evokujú živý, aktívny myšlienkový kontakt s konkrétnym literárnym dielom, filozofom, básnikom, historikom, vedcom, kritikom, spisovateľom, hudobníkom, ktorý autorku inšpiroval alebo oslovil svojimi myšlienkami a ich realizáciou. Ona sama dáva prednosť klasickej hudbe ako súzvuku s jej vlastnou tvorivou harmóniou pri maľovaní.

Túžba po harmónii, kráse a radosti zo života kontrastuje s dynamickými maľbami

Z jednotlivých obrazov autorky pramení "metafyzická túžba" po živote, ktorej synonymom je krása, dobro, pravdivosť, aj keď nás občas znepokojuje niečo, čo preniká na povrch z vnútra obrazu. Očakávanie eruptívnej výbušnosti realizuje však maliarka už v diametrálne odlišných, dynamickejšie koncipovaných obrazových kompozíciách. V nich apriori uplatňuje výsostne dramatický, farebne aj tvarovo kontrastný špachtľovo-štetcový rukopis.

Svetlo ako duchovný stimulátor podporuje pozitívnu dimenziu obrazu

Aj napriek tomu, že sú obrazy M. Rimarčíkovej nezávislé od prírody, niektoré z nej pocitovo priamo vychádzajú. Čerpajú inšpiráciu z jej farebnosti a tvarovej harmónie. Ich prostredníctvom sa autorka dostáva čoraz bližšie k spirituálnym a výlučne mystickým obsahom. V takom prípade nemožno hovoriť ani o konkrétnom štýle, ani o špecifickom žánri, ale o prejave určitého duchovného stavu, o duchovnej kategórii "sacrum". Ak však ide práve o takúto intímnu komunikáciu medzi umelkyňou a Stvoriteľom, nájdeme ju v každom jej vytvorenom diele ako neviditeľnú esenciu jej vnútornej radosti a osobitého ľudského aj umeleckého nadhľadu.

Cez obraz hľadá a nachádza prieniky medzi historickými epochami, medzi realitou a víziou, medzi hlbokým smútkom a radostnou eufóriou, medzi pochybnosťou a vôľou zachovávať nádej a vieru vo víťazstvo Svetla v hlbokej duchovnej spirituálnej dimenzii aj v bežnom tempe každodenných udalostí.

Mgr. Mária Kovalčíková / kunshistorička a výtvarníčka / kurátorka výstavy PRIENIKY